História obce

História Gemera:              Rimavské Janovce

      Každý z nás už s určitosťou prešiel cez Rimavské Janovce, obec na „skok“ od Rimavskej Soboty. Aj dnes musia ľudí, prechádzajúcich obcou, upútať stojace kúrie a nezvyčajné kostoly. O tejto obci som skoro nič nevedel, až prišla požiadavka na zmapovanie histórie. Nie je to ešte úplne ucelená časť, ale aj tak stojí za to. Poďakovanie patrí Knižnici Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote, že mi nezištne vyšla v ústrety.

Najstaršia písomná zmienka je z roku 1221, vedená vo Varadínskom registri (dnes Oradea v Rumunsku). Obec založili príslušníci šľachtického rodu Jánosiovcov, ktorí sa v obci udržal až do 16. storočia. V polovici 12. storočia tu bolo založené benediktské opátstvo, spomínané je v roku 1397. V roku 1427 patrí opátstvu 33 port z celkového súčtu 35, ktoré sa nachádzajú na území obce. V roku 1431 je to 30 port z celkového počtu 46. Kláštor je zasvätený Sv. Jánovi Krstiteľovi a zanikol pravdepodobne cez reformáciu. Počas Tureckej okupácie bola obec poplatná Turkom a v roku 1682 bola vypálená poľskými vojskami, obyvateľstvo, ktoré prežilo, bolo následne tak zdecimované hladom, že vlastne musela byť obec znovu osídľovaná.

Podľa údajov z Maďarského štátneho archívu z roku 1718, zdroj Conscriptio UC 121: 6, sa objavuje v obci prvá kúria, v tom čase postavená z dreva, jej presná lokácia je zatiaľ nemožná. Obec, ktorá leží vedľa kráľovskej cesty, je opisovaná ako bohatá a pri ceste sa nachádza pohostinstvo. Je opísaný mlyn s dvomi kolesami, ktoré slúžia aj na mletie obilnín, ale jeho druhé koleso je určené na lámanie ľanových a konopných stoniek. Táto tzv. stupa je zaujímavá tým, že bola na vodný pohon, koleso poháňané vrchnou vodou z rieky Rimava otáčalo hriadeľ s kolmo postavenými krížmi, ktoré dvíhali vodorovné priečky, na ktorých boli umiestnené kladivá, ktoré dopadali do otvorov na vodorovnom kmeni. Tieto otvory boli prispôsobené podľa toho, či slúžili na drvenie semien a výrobu oleja alebo na lámanie spomenutých stoniek.

Kladivá dopadali striedavo a svojim spôsobom vzdialene pripomínali pohyb piestov v dnešných motoroch. Takýto mlyn bol v Gemeri zriedkavosťou, pretože na drvenie semien alebo lámanie ľanu sa používali nožné stupky. Sú tu však poznamenané mená vtedajších obyvateľov a to: Andreas Molnár, Michael Pálkovács, Joanes Tehcís, Ivanes Fehér, Andreas Pálkovács, Pál Varga, Ivanes Gály a Joanes Thór. Medzi zemepánmi alebo majetnejšími obyvateľmi sa objavujú mená Ján Jékellfalussy, ktorý vlastní 265 holdov zeme s jedenástimi poddanými a dvanástimi želiarmi, nasleduje Peter Fay, Ladislav Mihalek, manželka Štefana Koóša, Krištof Patay, Štefan Sisáry a manželka Ladislava Vajdayho.

Popísaný je slivkový sad na kraji obce ako aj vykonávané sušenie týchto plodov. Medzi zvieratami dominujú kone, voly, ošípané, ale vyskytuje sa tu už aj včelárenie. Najväčšou záhadou aspoň pre mňa sa stáva veľmi stručný opis mlynu s pílou, nie je zrejmé, či ide teda o dva mlyny v tom čase na Rimave alebo bola píla umiestnená vo vyššie uvedenom mlyne. Prietok v rieke musel byť výrazne silnejší ako je teraz, aby dokázal poháňať mechanizmus píly, ktorý svoju energiu čerpal práve z rieky. V literatúrach opisované podobné píly uvádzajú,  že slúžili na rezanie hranolov a dosiek. Keďže som sa  v našich končinách stretol síce s vodnými mlynmi, ale ani jeden z nich nemal také široké využitie ako na tomto mieste. Z tohto mi vychádza, že  údaje o prosperite obce, resp. jej zemepánov sú opodstatnené a v Rimavských Janovciach na začiatku a v strede 18. storočia vládol čulý obchodný ruch.

Celkovo sa v Maďarskom štátnom archíve nachádza slušný materiál, opisujúci históriu obce, ktorý tu budem postupne uverejňovať. Ešte jedna taká malá perlička, na začiatku 20. storočia sa „zrak“ strednej Európy upriamil na Rimavské Janovce, narodilo sa tu podľa popisu zázračné dieťa, ktoré malo dve hlavy a tejto skutočnosti sa venovala dobová tlač.

Autor: Vladimír Gondáš, zdroj: Maďarský štátny archív

Publikované 10. 10. 2014

www.gemerland.sk

História Gemera: 

Opátsky kostol v Rimavských Janovciach

 

19. august 2012 • Autor: Vladimír Gondáš 

     O tom, že neďaleko nás je kostol z čias Árpádovcov, vie len pár ľudí, pritom ide o skvost ktorý je ozdobou nášho okresu. Priznám sa, že ani ja som ešte vo vnútri nebol a za to, že tú možnosť ešte budem alebo budeme mať, vďačíme PhDr. ThDr. Flórianovi Františkovi Rómerovi (1815 – 1889 ). Jeho životopis je úžasný a len v skratke uvediem, bol kňazom, univerzitným profesorom, vychovával arcivojvodu Jozefa, počas revolúcie dosiahol hodnosť kapitána honvédov – zúčastnil sa bitky o Vác a znovu dobytia Budy. Po revolúcii bol uväznený vo Viedni, v Olomouci a Brne. V roku 1854 prepustený na amnestiu. V Oradei založil slávnu knižnicu v biskupskom paláci, ktorá obsahuje 20 000 zväzkov. Zakladateľ maďarskej modernej archeológie, zakladajúci člen maďarskej historickej spoločnosti. Nositeľ rytierskeho kríža rádu železnej koruny. Ako sa stal opátom v Rimavských Janovciach nám sám teraz rozpovie:

     Momentálne Vám predstavím ruinu, ktorá je povolaná, aby sa stala vzorom pre historické stavby, a aby sa stala povestnej župe ozdobou. Kto navštívil prírodné krásy Gemeru, svetoznáme jaskyne a pozná ten krásny kraj, možno ho zo starodávnych čias napadnú spomienky na hrady v Hajnáčke, Hodejove, Muráni či Krásnej Hôrke, staré kostoly sa nestretli s veľkým záujmom. O týchto sa písalo v minulých storočiach a aj v tomto, ale z akého dôvodu a s nezaslúžením, nezáujmom sa nevenovala doteraz pozornosť stále chýrnej donedávna celej, dnes už len aspoň zo stojacími múrmi, kultúrnej pamiatke – katolícky kostol v Rimavských Janovciach. O tomto ani Bartholomeides nič nevedel, keď s mravčím úsilím zbieral podklady k svojmu dielu, ale o tento kostol sa nestarali ani iní, ktorí písali o Gemerskej župe. Nie je sa čomu čudovať, veď kto by venoval pozornosť zanedbanej stavbe s tmavými stenami, rozpadnutým vežiam, prepadnutej streche a spadnutému stropu. Kostol skôr pripomínal chatrnú stodolu. Kto by hľadal v kope kamenia opátske sídlo, ozdobené dvomi vežičkami, ktoré boli z diaľky viditeľné a okolo stojaci kláštor. Toto náboženské územie v starodávnych časoch tak ako Janovciam ,ale aj celej Rimavskej kotline sa stalo ozdobou.

     Kto by dnes z vlaku, ktorý sa preháňa vedľa toho, by niečo spozoroval. O opátskom kostole v Rimavských Janovciach ako zo starších a tak aj novších dôb vieme len veľmi málo, aj keď som hľadal, kde sa len dalo. Je možné, že zo závisti v minulých storočiach žijúci nový majitelia, aby ich nik neobťažoval, po zániku opátstva na škodu celej župy navždy sa stratili údaje o tejto stavbe. Z vidieckych menších opátstiev ťažko nájdeme podobné ako je v Janovciach, a ak sa nám podarí obnoviť ho v starodávnom štýle, bude skutočným vzorom pre cirkevné kruhy. Miesto oltáru je kruhového pôdorysu, jednoduché otváranie hlavných drevených dverí, okná má vysoké a úzke. Na západnom priečelí viditeľné kruhové okno v tvare lievika. Ozdoby ako zvonku tak aj zvnútra absentujú, čo poukazuje na skutočnosť, že bol postavený ešte pred Tatárskym vpádom. A nie štedrosť panovníka prispela k jeho stavbe, ale zásluhou poprednej šľachtickej rodiny, aby mnísi v kláštore, ktorí vykonali službu Bohu, modlili sa nad popolom tých, ktorí ho dali postaviť. Sledujúc historické pramene viem, že opátstvo, pomenované po krstiteľovi sv. Jána, kedysi ako aj dnes patrilo pod Biskupský úrad v Ostrihome, toto je uvádzané aj na listine z roku 1397. Potom už len viem, že v roku 1557 nebol v Janovciach opát, lebo Mikulášom Oláhom držaná synoda ho necitovala. Synoda vedená Petrom Pazmányom v roku 1629 v priložených pripomienkach uvádza, že posledný opát z Janoviec bol v mlyne na svojom vlastnom majetku zavraždený mlynárom, samotné opátstvo je uvádzané ako v minulosti kvitnúce.

      Reformovanie na tomto vidieku silnelo, aj keď Janovce  a Jesenské patrili pod dekanát v Rimavskej Sobote, spomínajú sa ako farnosti. Reformovaná cirkev mala svoje miesto tu už v roku 1613 a patrila pod Janovce aj farnosť v Pavlovciach a Belíne. Ale myšlienka, žeby kamenný kostol reformovanej cirkvi postavili husiti, pretože dve tretiny kostola sú veľmi staré a na jeho východnej strane smerom k hradskej na začiatku storočia bola dostavaná a opravovaná veža kostola. Musím dementovať vplyv husitov na kostol, pretože je zrejmé, že jeho staršia časť pochádza z obdobia gotiky, ktorý v dávnych časoch ľuďom obce slúžil ako sídelný farský kostol, kým väčšia farnosť z románskych čias patrila pod kláštor, ktorého múry boli ešte viditeľné na konci minulého storočia. Neskôr z ostatkov kláštora bol postavené sídlo rodiny Fayovcov a Törökovcov. A taktiež múr oddeľujúci pozemky sídla rodiny Török od kostola. Spomínajú aj to, že na brehu rieky Rimava boli viditeľné múry opátskeho majetku, a tak je nespochybniteľné, že v starodávnych časoch obhospodarovalo túto časť opátstvo. Aj keď po zániku skutočného opátstva bolo toto darované cirkvi a všetko nasvedčuje tomu, že nasledujúcich opátov zaujímal len titul a erb a  kostolu nevenovali žiadnu pozornosť, aspoň som nenašiel žiadne stopy, ktoré by tomu nasvedčovali.

     Našiel som však stopy po viacerých opravách, videné je to na oblúku kostola

OB CVLTVM DIVIiNVM IN HONOREM S IONNAIS BAP. RESTAVRATVM

EST HOC TEMPLVM. A. 1751.

A pod týmto je nápis RVRSVM REPARATVM FRONTISPICIO ORNATVM EST. 1837.

      Poslednému nápisu vďačíme za to, že štýl baroka ktorým bola uskutočnená oprava na priečelí kostola bude musieť byť odstránená ak chceme zachovať jeho pôvodný výzor.

         Čím som sa hlbšie zaoberal históriou Rimavských Janoviec, tým menej som chápal, prečo sa o osobe Františka Flóriana Rómera na Slovensku mlčí. V predchádzajúcej časti som čo–to o ňom naznačil. Je autorom diela o starých nástenných maľbách, ktoré je považované za prvú uhorskú monografiu z dejín umenia a historickej archeológie. Bol hybnou silou, že sa v Budapešti  konal antropologický a archeologický kongres. Je spoluzakladateľ Bratislavského múzea. Vedec uznávaný v celej Európe nakoniec zakotvil v Rimavských Janovciach a z ruiny, ktorú ste mali možnosť v predchádzajúcom príspevku vidieť, urobil pýchu Gemerskej župy – Opátsky kostol v Rimavských Janovciach. Ale opäť odovzdávam slovo pánovi opátovi:

         Majiteľa alebo aspoň opatrovateľa kostol nemá vzhľadom na svoj historický význam, je to chyba. Je jasné, že z polstoročia na polstoročie, čím ďalej je naň smutnejší pohľad, ktorý aj v týchto časoch vidíme. Osobne vidím chybu v tom, že po tzv. plátaní kostola čím ďalej, tým väčšie nedostatky sa ukazujú. Veľa skutočností, ktoré tu nemôžem napísať, poukazujú na fakt, že niektorí veľkí gazdovia by boli najradšej, keby sa kostol úplne rozpadol a oni by mohli stavebný materiál použiť napríklad na stavbu maštalí.

         Získali by bezplatný materiál. Z obrovským smútkom pozerali miestni katolíci na tento stav, utešovali ich aj príslušníci reformovanej cirkvi, ale nebol nik, kto by bol pomohol a kostol sa zo dňa na deň, čím ďalej, tým viac rozpadal. Predsa sa však našiel jeden, ktorý uvidel, že posledná oprava kostola z roku 1837 bude mať za následok zrútenie časti kostola a chcel ho zachrániť. Využil teda príležitosť, keď v roku 1857 v Gemerskej župe bola na návšteve Jeho cisárska výsosť a v Rimavskej Sobote sa mu dostalo ubezpečenia, že cisárska výsosť ako hlavný mecenáš cirkvi pomôže v tejto záležitosti.

         Tento statočný Občan Rimavských Janoviec sa volal Bertalan Michalek Bugaczi a bol miestnym zemepánom a správcom kostola. Nariadenie, ktoré vydala Jeho cisárska výsosť, sa zanedlho dostalo do Budapešti, ale následkom zdĺhavého plánovania záchrany a problémy s prevodom peňazí spôsobili, že v kostole sa prepadol už aj strop, strecha hnila a úplne sa prederavila. Veže tak ostali obnažené a nie len v kostole, ale aj vonku boli už tak viditeľné stopy rozkladu, že vypadávajúci materiál dosahoval výšku troch ľudských stôp. Spodok a základy kostola tak boli týmto úplne zanesené. Ako prišla prvá správa o pomoci, rozhýbali sa ja ľudia a upísali celkom slušné sumy na záchranu kostola. Bol medzi nimi aj rožňavský biskup, miestni katolícki zemepáni a dokonca aj obyvatelia iných vier. Ale žiaľ, vypracovanie siedmich spôsobov záchrany kostola a výpočty nákladov, sústavné dopisovanie medzi Budou a Košicami, meškanie úradných miest a handrkovanie o haliere spôsobili, že plynuli roky a nič sa nedialo a chudobní veriaci napísali list miestodržiteľskej rade 14. októbra 1865, kde v bode 3 stálo – ak okamžite nezískame podporu, v tej chvíli sa obraciame na Jeho cisársku výsosť, aby dodržala slovo, ktoré mi dala. Až by som aj tu neuspel, čo si myslím, že sa nestane, ale ak by sa stalo – napriek tomu, že nesúhlasím s protestantskou vierou, všetkých 400 katolíkov sa zriekne svojej viery a prestúpi – je to obrovská bolesť, ale tak sa stane. Takýmto hlasom vyjadroval svoj postoj verný strážca kostola.

    A aký bol výsledok tohto snaženia ? Opäť sa začalo plánovať, objavovali sa ťažkosti a nakoniec pomalý, ale istý rozpad kostola. 22. augusta 1868 som bol na jednej historickej túre, a tak som najskôr navštívil svojho priateľa baróna Jána Nyáryho v Rimavských Janovciach, od ktorého som už o tomto starom kostole vedel veľa vecí, a našiel som si toľko času, aby som celý kostol pomeral a detailne prezrel. Zastavili sme sa aj v pohostinnom dome Ladislava Borbélyiho, reformovaného zemepána. Bol som veľmi srdečne prijatý a ako člen maďarskej akademickej náučnej spoločnosti, jej historickej časti budem mať na mysli, aby som čím skôr obrátil pozornosť kompetentných miest na kostol v Rimavských Janovciach.

Zdroj: Gemerland